Veselý cynik, spoločenský introvert a večný rojko, ktorý často premýšla hlavne pre seba ale mnohokrát aj nahlas. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Jeseň dorazí bez varovania. Neposiela vopred žiadne signály, neozve sa a z ničoho nič sa ukáže. Najprv ju cítim vo vzduchu ktorý sa z pubertálnej letnej vône pokosenej trávy mení na vyzretú arómu prvých prízemných mrazov a padajúcich listov. Jar je ako roztopašná školáčka vodiaca ma za nos, leto nevie čo chce, kraťase a nové lásky alebo chladné dažde a pokazené plány. Zima zas chce len jedno, omrznuté ruky a trojštvrťové noci.
Vždy keď narazím na prehnane vážneho človeka, môj vnútorný podfuk radar začne nekompromisne pípať. Nehovorím o tých, ktorým prirodzený humor nič nehovorí alebo sa jednoducho nedokážu usmievať väčšinu dňa. To vôbec. Myslím tým prehnane serióznych nadľudí, ktorí si nechali kvôli svojmu zamindrákovaného vnútrajšku narásť pancier, ktorý neprerazí ani najjednoduchšia známka ľudskosti.
Ako malý chlapec som chcel vždy tajne spievať. Tajne, no na verejnosti. Dede ma natáčal keď som spieval Bocelliho na našom gauči v obývačke a to som ešte nevedel ani poriadne rozprávať. Nahrávka skončila na čiernej VHS a tá zapadala celé moje detstvo prachom rovnako ako moja túžba spievať. Stačilo, že mi nejaká pani učiteľka v škôlke povedala aby som neškriekal a odvtedy som sa už nikdy nesnažil spievať nahlas.
